Existencia a nutnosť tohto právneho inštitútu v medzinárodnom práve s ohľadom na návrh Medzinárodnej právnickej komisie (ILC).

1. Úvodom

V každom právnom poriadku je ten, kto porúša jeho pravidlá, braný na zodpovednosť. Inak to nie je ani v medzinárodnom práve, kde je zodpovednosť štátu za protiprávne chovanie zakotvená vo zvykovom práve. V právnych poriadkoch jednotlivých krajín však v niektorých prípadoch nesie jednotlivec zodpovednosť za škodlivé následky svojho konania, aj keď neporušil žiadne právne normy. Základom takejto zodpovednosti je vykonanie činnosti, ktorá síce právnym poriadkom napríklad kvôli svojej nevyhnutnosti, zakázaná nie je, ale ktorá je sama o sebe spojená so značným rizikom. V týchto prípadoch sa zdá byť neprimerané, aby obeť niesla škodu, ktorá vyplýva z tohto chovania.

Už od začiatku 20. storočia sa diskutuje o tom, či sú aj štáty zodpovedné za škodlivé následky rizikového chovania, ktoré nie je zakázané medzinárodným právom. Dôvodom tejto diskusie sú hlave pochybnosti o tom, či zodpovednosť štátov za protiprávne chovanie dokáže dostatočne pokryť aj čoraz častejšie prípady hranice presahujúcich škôd v oblasti práva životného prostredia. V týchto prípadoch sa totiž škody často stávanú bez úmyselného zavinenia a ich pôvodom je zväčša prevádzkovanie istého druhu rizikovej činnosti ako napríklad námorných tankerov či atómových elektrární, ktoré samy o sebe zakázané nie sú.

Dôležitosť definovania zodpovednosti za škody spôsobené rizikovým chovaním v medzinárodnom práve sa stala jasnou aj Medzinárodnej právnickej komisii (ILC), ktorá túto problematiku zaradila do svojho pracovného programu. Cieľom bolo zistiť nutnosť tohto právneho inštitútu, jasne ho definovať a oddeliť od zodpovednosti za protiprávne chovanie. Až po vyše 20-tich rokoch práce sa ILC v roku 2006 podarilo sformulovať návrh princípov pod názvom „Allocation of loss in the case of transboundary harm arising out of hazardous activities“, ktoré charakterizujú tento právny inštitút a  určujú prípady jeho použitia. Práve s ohľadom na túto nedávnu kodifikáciu je dnes veľmi zaujímavé zistiť, ako sa táto odzrkadlila na doterajšom chápaní zodpovednosti za škody spôsobené rizikovým chovaním v medzinárodnom práve. Aby sme tento vývoj a dopad mohli skúmať, je potrebné si najprv ujasniť do akej miery je tento právny inštitút v medzinárodnom práve všeobecne, resp. v ktorých prípadoch platný.

2. Úprava zodpovednosti za škody spôsobené rizikovým chovaním v medzinárodnom práve

Prvým krokom je vymedzenie pojmov, keďže v medzinárodnom práve v tomto ohľade pretrvávajú značné nezhody. Najbezpečnejšie je pritom vychádzať z terminológie, ktorú pri svojich kodifikáciách vyvinula ILC: pojmom „state responsibility“ označuje výhradne zodpovednosť štátu za medzinárodným právom zakázané chovanie a v spojitosti zo zodpovednosťou štátu za škodlivé následky chovania nezakázaného medzinárodným právom používa pojem „liability“. Tu však treba uviesť, že pojem „liability“ nezodpovedá len ním takto označovanému právnemu inštitútu, ale má oveľa širší význam v zmysle ručenia. Táto terminológia je preto skôr zvyková, jej pozitívum je však, že v spojitosti s kodifikáciou ILC zamedzuje nezhody terminologického charakteru. Z teoretickej stránky je vhodný pojem objektívnej alebo absolútnej zodpovednosti, keďže je nezávislá od subjektívneho elementu zavinenia a ako náhle je vytvorené kauzálne spojenie medzi chovaním a škodou, neexistuje možnosť jej zbavenia sa. Tento termín však neobsahuje určenie dôvodu zodpovednosti. Keďže je tento článok orientovaný hlavne na kodifikáciu ILC, pre ktorú je dôležité vymedzenie aktivít, ktoré vedú k tejto forme zodpovednosti, je najvhodnejšie použiť síce opisné, ale zato presné pomenovanie „zodpovednosť za škody spôsobené rizikovým chovaním, ktoré nie je zakázané medzinárodným právom“ (v skratke zodpovednosť za rizikové chovanie).

2.1 Multilaterálne zmluvy

Konkrétnu úpravu zodpovednosti za rizikové chovanie v medzinárodnom práve obsahujú niektoré multilaterálne zmluvy, hlavne v oblasti medzinárodného vesmírneho, námorného a nukleárneho práva. K najdôležitejším patria: Paris Convention on Third Party Liability in the Field of Nuclear Energy 1960, Brussels Convention on the Liability of Operators of Nuclear Ships 1962, Vienna Convention on Civil Liability for Nuclear Damage 1963, Convention on International Liability for damage caused by Space Objects 1972, International Convention on Civil Liability for Oil Pollution Damage 1969, Draft Convention for the Regulation on Antarctic Mineral Resource Activities 1988

Aj keď všetky tieto zmluvy vychádzajú z existencie zodpovednosti za škody spôsobené rizikovým chovaním, je rámec zodpovednosti ktorý stanovujú veľmi rozdielny. Škála úprav zodpovednosti za rizikové chovanie sa pohybuje od výlučnej zodpovednosti osôb, ktoré danú činnosť vykonávajú (prevádzkovateľ) až ku zodpovednosti štátu, na ktorého území ju táto činnosť vykonaná. Zodpovednosť prevádzkovateľov je pritom zväčša ohraničená maximálnou sumou kompenzácie.1 Príkladom pre zmluvne dohodnutú výlučnú zodpovednosť štátu je Dohoda o zodpovednosti za škodu spôsobenú vesmírnymi objektmi. Celkovo však existuje viac multilaterálnych ako aj bilaterálnych dohôd, v ktorých zodpovednosť nesie prevádzkovateľ, resp. subsidiárne k nemu do istej miery štát. Absolútne vylúčenie subsidiárnej zodpovednosti štátu v týchto konvenciách prichádza do úvahy len v prípade, keď je riziko známe a v takej miere vypočítateľné, že technické a iné bezpečnostné požiadavky predstavujú ešte zastupiteľné riziko nehody 2 Príkladom úpravy zodpovednosti za škody spôsobené rizikovým chovaním, pri ktorej je zodpovednosť rozdelená medzi prevádzkovateľa a štát, je Dohoda o civilnej zodpovednosti za škody spôsobené ropným znečistením. Rozdelenie zodpovednosti prinieslo v tomto prípade zlepšenie situácie obetí, kvôli čomu sa toto riešenie zodpovednosti za škodlivé následky podobných rizík stalo vyhľadávaným.

Samotné multilaterálne zmluvy však nemôžu byť postačujúcim základom všeobecne platnej zodpovednosti za rizikové chovanie. Úprava zodpovednosti v týchto zmluvách je nejednotná a zároveň sú tieto zmluvy uzatvárané len pre určité konkrétne a  zároveň rôznorodé prípady čo logicky neumožňuje uznať platnosť tejto zodpovednosti v celom medzinárodnom práve len na základe týchto zmlúv. Z toho dôvodu nám tieto zmluvy poskytujú len príklady na riešenie prípadov s hranice prekračujúcimi škodlivými následkami rizikového chovania.

2.2 Zvykové právo

Pre všeobecnú platnosť zodpovednosti za rizikové chovanie v celom medzinárodnom práve by táto musela existovať aj mimo spomenutých zmluvných vzťahov, musela by teda byť časťou všeobecného zvykového práva. Pod všeobecným zvykovým právom pritom rozumieme nepísané právo, ktoré musí byť zistené zhodnotením právnym presvedčením určenej praxe medzinárodných subjektov.3 Prvotne teda vychádza zo stálej judikatúry, všeobecnej praxe alebo všeobecného právneho presvedčenia.

Ako argument pre zakotvenie základov zodpovednosti za rizikové chovanie v medzinárodnom práve bývajú väčšinou používané prípady Trail Smelter (1941), Corfu Channel (1949) alebo Lac Lanox (1957). Prípad Trail Smelter patrí pritom k základným prípadom práva životného prostredia. Prišlo v ňom ku škode na životnom prostredí v USA prostredníctvom oxidu siričitého zo zlievarne v Kanade. Arbitrážny súd v tomto prípade rozhodol, že „žiaden štát nemá právo používať alebo dovoliť používať svoje územie takým spôsobom, aby spalinami spôsobil škodu na území iného štátu alebo majetku či osobám na ňom, pokiaľ má taký prípad vážne následky a škoda je jednoznačne dokázateľná“. Keďže zodpovednosť Kanady za škody jednotlivých strán bola v tomto prípade akceptovaná ako samozrejmá, bolo ďalej len problematizované aká vysoká mala byť kompenzácia a aké pravidlá pre ďalšie fungovanie zlievarne bolo treba určiť.4

Toto bola zásadná zmena. Keďže dovtedy mohlo len porušenie medzinárodného práva viesť ku kompenzácii, musela byť aktivita, ktorá viedla k povinnosti náhrady škody, medzinárodným právom zakázaná. To malo za následok, že daná aktivita nemohla byť naďalej legálne vykonávaná. V prípade Trail Smelter však nebolo prevádzkovanie zlievarne, ale škoda, ktorú táto fabrika spôsobila zakázaná.5 Práve v tomto bode vidí malá časť literatúry základ zodpovednosti za rizikové chovanie vo zvykovom práve. Treba však namietať, že arbitrážny súd pri argumentácii nepožíval argumenty zodpovednosti štátu za rizikové chovanie, ale argumenty náležitej svedomitosti (due dilligence). Keďže z objektívneho hľadiska due dilligence v tomto prípade dodržaná nebola, viedlo jej porušenie k právu štátnej zodpovednosti za medzinárodným právom zakázané chovanie.6 Tento prípad je teda síce dôležitý pre chápanie zodpovednosti za rizikové chovanie, keďže zaviedol základy susedského práva a rovnako aj ukázal dôležitosť problematiky due dilligence v podobných prípadoch, neurčuje však všeobecné základy tohto právneho inštitútu.

Časť literatúry sa pokúša vytvoriť podklad zodpovednosti za rizikové chovanie na základe medzinárodnou praxou uznávaného zákazu hranice presahujúcich poškodení životného prostredie, ktorý má svoje počiatky práve v prípade Trail Smelter. Ako argument používa povinnosť štátu, na základe tohto zákazu zamedziť všetky hranice presahujúce poškodenia životného prostredia. 7 Takáto povinnosť sa však z tohto zákazu odvodiť nedá. Kým priestupok voči zákazu poškodenia životného prostredia možno zistiť len ex post, vyžaduje povinnosť zamedziť škody posúdenie štátom spôsobujúcim škody z pohľadu ex ante. 8 Okrem toho musí všeobecne platné právne pravidlo mať podporu v národných právnych poriadkoch, avšak štáty ktoré majú vo svojich zákonoch úpravu zodpovednosti za rizikové chovanie ju nevyvodzujú z podobného zákazu škodenia.

Čo sa týka všeobecnej štátnej praxe v medzinárodnom práve, dochádza tu k prípadom, kedy štát spôsobí škodu na území iného štátu bez toho aby konal protiprávne a poškodenému štátu následne poskytne určité finančné plnenie. Príkladom môže byť náhrada škody v prípade lodi Fukuryu Maru následne po jadrových pokusoch, ktorým bola táto loď bez zavinenia vystavená. Týchto prípadov je však veľmi málo, a zhruba rovnako veľa ako prípadov, kedy za podobných podmienok náhrada škody poskytnutá nebola. Preto nemožno hovoriť ani o všeobecnej štátnej praxi.

Z uvedeného vyplýva, že medzinárodné právo doteraz mimo zmluvne upravených, veľmi nejednotných prípadov nepozná úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú rizikovým chovaním.

3. Návrh ILC

3.1 Práce na kodifikácii

ILC sa po 15-tich rokov od zahájení prác na kodifikácii zodpovednosti štátu za medzinárodným právom zakázané chovanie rozhodla, oddelene sa v rámci samostatnej kodifikácie zaoberať zodpovednosťou za škody spôsobené rizikovým chovaním. Základným rozhraním medzi oboma kodifikáciami mala byť zákonnosť, resp. nezákonnosť príslušného chovania. Už od počiatku prác pod názvom „International liability for injourious consequences arising out of acts not prohibited by international law“ musela komisia bojovať s veľmi komplikovanou a neprebádanou témou. Po prvý krát nemala ILC za úlohu zhrnúť a spísať už aspoň čiastočne existujúce právo, naopak musela právny inštitút zodpovednosti za rizikové chovanie od úplných základov definovať a progresívne vyvíjať. To malo za následok nielen, že práce trvali veľmi dlho (od 1978- zatiaľ do 2006), ale aj že konceptuálna báza samotnej kodifikácie musela byť viac krát prehodnocovaná. Od počiatočnej predstavy kodifikovať zodpovednosť za rizikové konanie úplne samostatne a nezávisle od zodpovednosti za právom zakázané chovanie sa nakoniec v roku 1992 muselo upustiť a pôvodná rozsiahla téma sa rozdelila na dve časti. Najprv sa komisia zaoberala problematikou prevencie hroziacich hranice presahujúcich škôd (návrh článkov bol schválený v roku 2001). V roku 2006 bola následne ukončená druhá časť kodifikácie, v rámci ktorej bol schválený návrh princípov o zodpovednosti za škody spôsobené rizikovým chovaním.

3.2 Prvá časť: Prevencia hranice presahujúcich škodlivých následkov, ktoré vyplývajú z nebezpečných aktivít
(prevention of transboundary damage from hazardous activities)

Tento návrh sa zaoberá prevenciou rizika v prípadoch, v ktorých treba počítať s ničivými hranice presahujúcimi škodlivými následkami (aj v prípade malej pravdepodobnosti škody) ako aj s ostatnými značnými škodlivými následkami pri veľkej pravdepodobnosti.9 Štáty sú podľa článku 3 návrhu povinné hranice presahujúce škody zamedziť alebo aspoň ich riziká minimalizovať. Podľa článku 4 návrhu pripadá štátom okrem toho povinnosť spolupracovať s ostatnými postihnutými štátmi pri prevádzkovaní nebezpečných projektov. Tento návrh však neprináša, ako bolo pôvodne očakávané, úpravu zodpovednosti za rizikové konanie. Štátom v tomto návrhu uložené povinnosti prevencie predstavujú podľa jednej mienky povinnosti viazané na následok chovania podľa článkov 21 a 23 „responsibility“ návrhu ILC. Podľa ILC samotnej spadajú tieto povinnosti pod „due dilligence“ a sú len v tom prípade nesplnené, ak chýba akákoľvek snaha zaviazanej strany o splnenie povinnosti.10 Podľa každého z týchto názorov vedie, ale nesplnenie tejto povinnosti k zodpovednosti za protiprávne konanie. Týmto návrhom sa teda skončila snaha ILC o striktné rozdelenie oboch právnych inštitútov štátnej zodpovednosti. Nie je to ale negatívum, obe kodifikácie ILC (ohľadne zodpovednosti za protiprávne chovanie a zodpovednosti za škody vyplývajúce z rizikového chovania) sa týmto spôsobom podarilo dostať do jednoznačného vzájomného vzťahu.

3.3 Druhá časť: Rozdelenie strát v prípade hranice presahujúcej škody, ktorá vyplýva z rizikového konania
(allocation of loss in the case of transboundary harm arising out of hazardous activities)

V tejto časti sa komisia sformulovala 8 princípov, ktorými určila predpoklady funkčnej úpravy zodpovednosti za rizikové chovanie v medzinárodnom práve. Avšak na rozdiel od prvej časti návrhu, tieto princípy nemajú byť podkladom pre neskoršiu konvenciu zaoberajúcu sa touto problematikou. Aj v samotnom komentári k návrhu princípov ILC uvádza, že k ich uplatneniu majú jednotlivé štáty použiť vo svojich právnych poriadkoch potrebné zákonné, administratívne a regulačne prostriedky. Počas prác na tejto časti návrhu sa vytvorila silá opozícia štátov, ktoré boli proti zavedeniu všeobecne platnej zodpovednosti za škody spôsobené rizikovým chovaním. Väčšina štátov chcela, aby úprava štátnej zodpovednosti zostala jasná ako dovtedy. Chovanie malo byť teda buď zakázané a viesť priamo k „state responsibility“, alebo malo byť povolené a štáty v tom prípade nemohli byť brané na zodpovednosť.11

Aby ILC svojmu návrhu hneď nevzala šancu na neskoršie uplatnenie v praxi, akceptovala sčasti tieto názory a pozmenila pôvodnú koncepciu zodpovednosti vložením princípu „polluter-pays“. Vzhľadom na zavedenie tohto princípu do návrhu ILC sa verejnosť obáva, že celkové ťažisko návrhu, ktoré by sa malo sústrediť na kompenzáciu nevinných obetí, sa stáva vedľajším a závislým od možnosti plnenia prevádzkovateľa. Tento princíp však pod pojmom „polluter“ nechápe len samotného prevádzkovateľa činnosti, ale aj všetkých občanov štátu, ktorý svojej vláde dovolili, aby autorizovala túto činnosť a preniesla tak jej riziká aj na iné štáty. Z toho dôvodu je podľa tohto princípu zodpovedný nielen prevádzkovateľ, ale aj štát na ktorom území je činnosť vykonávaná.

Úlohou týchto princípov je zabezpečiť náhradu škody v prípadoch, kedy boli splnené povinnosti prevencie, stanovené v prvej časti návrhu. Môže napríklad dôjsť k prípadom, kedy je pre postihnutý štát ťažké dokázať, že došlo k porušeniu due dilligence a že škody na ňom spočívajú.12 Alebo nastanú situácie, kedy síce budú použité preventívne opatrenia, počas poškodenia sa však ukáže že tieto prostriedky neboli adekvátne, alebo keď určité špecifické riziko aktivity nebude počas autorizácie rozpoznané a preto nebudú zahájené ani preventívne opatrenia.13

Návrh pozostáva z ôsmych princípov. Rozsah jeho pôsobnosti zaberá hranice prekračujúcu škodu, ktorá je spôsobená nezakázanými rizikovými aktivitami. To sú konkrétne aktivity ktoré môžu s veľkou pravdepodobnosťou spôsobiť značné, alebo s malou pravdepodobnosťou katastrofálne hranice prekračujúce škody.14 Dôležitým termínom v tomto kontexte je termín nebezpečné alebo rizikové aktivity. Tento pojem nie je obmedzený len na škody na životnom prostredí. Nespadajú pod neho ale riziká, ktoré sú ovplyvnené obchodnou, peňažnou, sociálne-ekonomickou alebo daňovou politikou.15 Napriek tomuto obmedzeniu je to však pojem chápaný veľmi široko, čo je často videné ako negatívu, keďže samotné rozpoznanie potenciálu rizika je pod vplyvom neustálych zmien.

Najdôležitejšou úpravou je štvrtý princíp, ktorý stanovuje ako má v týchto prípadoch prebiehať kompenzácia. Štát má úlohu zabezpečiť okamžitú a adekvátnu náhradu škody, je mu prenechaná flexibilita výberu vhodných opatrení. Pritom môže štát podľa odseku dva preniesť zodpovednosť priamo na prevádzkovateľa činnosti. Základom tejto úpravy je myšlienka, že ten, kto vytvoril veľké riziko aby získal finančné výhody, musí niesť aj zodpovednosť za konsekvencie tejto činnosti. Štáty však toto efektívne doškodenie obetí musia zabezpečiť, sú zaň zodpovedné. Ich povinnosťou je ďalej vytvoriť požiadavky na prevádzkovateľa, aby tento vytvoril potrebné finančné zabezpečenie pre prípad možných žalôb. Vo vhodných prípadoch majú byť za týmto účelom vytvorené fondy pre hospodárske odvetvia na národnej úrovni. Pre prípad, že tieto finančné prostriedky nebudú dostatočné, musí štát sám zabezpečiť dodatočné finančné plnenie. Princíp 6 návrhu ďalej určuje, že štáty musia zabezpečiť také súdne procesy, ktoré rýchlo a adekvátne vyriešia situáciu obetí. Ďalej sú štáty vyzvané k uzatváraniu globálnych, regionálnych alebo bilaterálnych zmlúv, ktoré by riešili prevenciu, finančné zabezpečovanie a podmienky zodpovednosti.

3.4 Návrh ILC ako vhodný základ pre vývin zodpovednosti za škody spôsobené rizikovým chovaním

Práca ILC na tejto problematike nesporne prispela k vývoju a hlavne k chápaniu tohto právneho inštitútu. Preto sa napriek tomu, že jej výsledkom nie je všeobecne platná zmluva, nedá povedať že tieto práce boli zbytočné. Rozhodnutie ILC návrh formulovať ako návod a odporúčanie pre štáty má  konečnom dôsledku, kvôli neveľkej ochote štátov sa ohľadne tejto problematiky všeobecne zmluvne viazať, väčšie šance na úspech. Pozitívom tohto návrhu je preto hlavne flexibilita a ochota upustiť od starých prežitých názorov a vytvoriť pritom právny inštitút fungujúci nielen v teórii, ale hlavne v praxi. Prenesenie hlavnej časti zodpovednosti za rizikové činnosti na prevádzkovateľa aktivity má viacero praktických výhod. Civilná úprava zodpovednosti s parciálnou štátnou účasťou sa ukázala byť vhodná už na základe viacerých multilaterálnych zmluvách. Nesporné výhody prináša hlavne ohľadne súdnych jednaní, resp. ich dĺžky a finančnej náročnosti. Nesporne tieto totiž medzi fyzickými osobami prebiehajú rýchlejšie a menej náročne než na medzinárodnej úrovni medzi štátmi. Týmto spôsobom sa podporuje nielen urýchlenie náhrady škody, ale zamedzuje sa aj politizácia sporov.16

4. Nutnosť zodpovednosti za rizikové činnosti v medzinárodnom práve

Napriek tu zobrazenej práci ILC na tomto právnom inštitúte je namieste si na záver položiť otázku, či je takáto forma zodpovednosti v medzinárodnom práve nutná. Čiastočne je jej pozícia obhajovaná z toho dôvodu, že jej prítomnosť v medzinárodnom práve vedie k krajnému vyhraneniu svedomitosti a tým pádom k obmedzeniu škôd.17 Tento argument je však v rozpore so systematikou návrhu ILC, keďže v prípade nedodržania náležitej svedomitosti dochádza k zodpovednosti za protiprávne chovanie. Skutočné prípady, kedy by malo dôjsť k použitou zodpovednosti za rizikové chovanie, môžu nastať práve aj v prípadoch kedy bola náležitá svedomitosť dodržaná. Jediným presvedčivým argumentom za tento právny inštitút je zabezpečenie odškodnenia nevinných obetí vo všetkých prípadoch hranice prekračujúcich škodlivých následkov rizikových činností. Táto forma zodpovednosti by tým pádom bola nadbytočná len v vtedy, keby boli všetky jej potenciálne prípady použitia pokryté zodpovednosťou v zmysle „responsibility“. Zodpovednosť za rizikové chovanie však nepozná na rozdiel od zodpovednosti za protiprávne chovanie žiadne ospravedlňujúce dôvody, ak teda z rizikovej aktivity vyplynie škoda, dôjde v každom prípade k ručeniu. Aj keby v týchto prípadoch došlo k uplatneniu zodpovednosti za následok bez ohľadu na zavinenie, mohla by byť riziková aktivita ospravedlnená, napríklad pri dodržaní povinnosti postupovať svedomite.

Aj keď je pojem svedomitosti pri rizikových činnostiach určite chápaný veľmi široko, zostali by v tomto prípade vynechané práve prípady, ktoré mala zodpovednosť za rizikové chovanie práve pokrývať. Z uvedeného vyplýva, že aj keď by väčšina prípadov bola zahrnutá pod zodpovednosť za protiprávne chovanie, zostali by neriešené práve tie zriedkavé a málo pravdepodobné prípady, ktoré má určovať zodpovednosť za rizikové chovanie. Síce sa tieto prípady môžu riešiť aj prostredníctvom špeciálnych dohôd alebo plnení ex gratia, spoliehať sa každý krát na vôľu štátov je stále ešte neisté. Z teoretického hľadiska je tým pádom úprava zodpovednosti za rizikové chovanie v medzinárodnom práve nutná. Z praktického hľadiska, ako to naznačil aj návrh ILC, však nie je v súčasnej dobe možné túto formu zodpovednosti dôsledne a jednoznačne v medzinárodnom práve presadiť. Zostáva teda naďalej na individuálnom rozhodnutí štátov.

5. Na záver

Téma zodpovednosti za škody spôsobené rizikovým chovaním patrila v poslednom desaťročí medzi tie najdiskutovanejšie v medzinárodnom práve. Kvôli malému množstvu prípadov jej aplikácie postupuje jej vývoj len veľmi pomaly. Ani zvykové právo v tomto prípade neobsahuje jednoznačné základy. Ani teraz, po dlho očakávanom návrhu ILC k tejto téme sa nedá povedať, že by bol jej vývoj a jej podoba v medzinárodnom práve definitívne určené. Aj napriek tomu je však možné povedať, že práce na ILC na tomto právnom inštitúte boli úspešné, keďže nesporne prispeli k ďalšiemu vývoju tejto otázky hlavne v oblasti možnosti jej aplikácie v praxi. Vo svojej doteraz konečnej podobe návrh upustil od „čistej“ formy medzinárodnej zodpovednosti za rizikové chovanie a predstavil princíp „polluter pays“ čiže formu civilnej zodpovednosti s parciálnou povinnosťou štátu túto zodpovednosť a samotnú náhradu škody koordinovať. Vzorom pre túto úpravu boli pre ILC viaceré multilaterálne zmluvy pre určité kategórie aktivít ako konvencia ropnom znečistení či najnovšie dokumenty, ktoré ešte nie sú v platnosti, ako je Protokol o zodpovednosti a kompenzácii za škody vyplývajúce z hranice prekračujúcich presunov nebezpečných odpadov.

Táto forma prevažne civilnej zodpovednosti za rizikové chovanie predstavuje momentálne najjednoduchší spôsob pre úpravu hranice presahujúcich škôd a zabezpečenie náhrady škôd pre nevinné obete, keďže nekladie prílišné zaväzujúce požiadavky na štáty, čo bolo aj prvotným cieľom kodifikácie. Výsledok práce ILC však nie je konečný. Ďalší vývoj závisí od reakcií štátov a akceptovania predstaveného návrhu. Momentálne sa ešte nedá predpovedať ako sa bude vyvíjať judikatúra a štátna prax, keďže návrh princípov túto ešte za relatívne krátku dobu svojej existencie ovplyvniť nemohol. Otázka, či sa civilná zodpovednosť za hranice presahujúce škody ako riešenie prípadov s medzinárodným dopadom definitívne ujme a skutočná štátna zodpovednosť zostane prebytočná je teda zatiaľ nezodpovedaná.

Linda Poláková
Juristische Fakultät
Universität Passau